Naše príbehy
o dobrom rozlúčení

Mudr. Zuzana Hajster Vozárová

Odborná garantka, lekárka

Svoj prvý kontakt so smrťou a s ňou spojenou stratou prežila ešte počas štúdia na vysokej škole, kedy ju a celú rodinu navždy opustil jej otec. Vtedy si to neuvedomovala, ale táto skutočnosť ju po ukončení štúdia nasmerovala na oddelenie anestéziológie a intenzívnej medicíny v Detskej fakultnej nemocnici na bratislavských Kramároch. Za tieto roky a skúsenosti je nesmierne vďačná.

Keď sa v roku 2014 stala matkou, zmenil sa jej celý svet. Začala sa na človeka pozerať aj z iných uhlov ako len z fyzického a medicínskeho a otvorili sa jej dvere duchovného života a seba-rozvoja. Po návrate z materskej ju viac a viac lákal koniec života a sprevádzanie pacientov a rodín v týchto chvíľach. Preto 3 ďalšie roky strávila prácou v detskom mobilnom hospice Plamienok n.o. Keďže sa paliatíva stala jej životom, zapísala sa do špecializácie z paliatívnej medicíny a prax si rozširuje na oddelení paliatívnej medicíny v Národnom onkologickom ústave.
Za svoju životnú misiu považuje sprevádzanie a podporu pacientov a ich rodín v závere života.

Toto svoje poslanie napĺňa aj založením mobilného hospicu Most domov, v ktorom by chcela naplno využiť všetky svoje medicínske znalosti, ľudské zručnosti a byť s pacientmi a ich rodinami na ceste posledných chvíľ života, v bezpečí ich domova.

Mgr. Simona Hornačková, dipl.s.

Zdravotná sestra

Smrť vnímala vždy veľmi intenzívne. Prvý krát sa s ňou stretla ako 6 ročná, keď jej nečakane zomrel dedko a ona nechápala prečo. V 12 rokoch videla priamo umierať svoju babku, ale tento zážitok som v svojim živote na dlhšie vytesnila. Smrť sa jej opäť pripomenula po štúdiu strednej zdravotnej školy, keď začala pracovať na transplantačnej jednotke v detskej nemocnici na Kramároch. Život, prežitie a smrť tu boli neustále prítomné – deň čo deň.

Tu sa začala pozerať na smrť ako na niečo čo je v živote, bude stále jeho súčasťou a nezmizne to, ani keď pred tým bude utekať. Práca na transplantačnej jednotke ju naučila pozerať inak na svoju zraniteľnosť a vnímať svoju smrteľnosť. Najväčšie lekcie a úplne nové pohľady na smrť a umieranie jej dávali jej pacienti – choré deti. Práca v  detskom hospici Plamienok, ju naučila, že aj pri zomieraní sa dá žiť. Pochopila, že jej poslaním je sprevádzať ľudí na konci života a byť s nimi doma, kde si vedia v pokoji prežiť posledné chvíle života so svojimi najbližšími. Založiť mobilný hospic bol je sen 10 rokov a splnil sa jej založením mobilného hospicu Most domov.

Katarína Habláková

Prevádzková riaditeľka

Smrť jej vstúpila do života veľmi skoro. Keď mala 4 roky, zomrela jej mama. Odvtedy ju,  raz intenzívne, inokedy menej, sprevádzajú myšlienky na smrť a strach z umierania. Ten sa jej zhmotnil a pripomenul osobným zážitkom zemetrasenia v Nepále, kedy spolu s manželom prežili len vďaka náhode. Práca v korporáte, kde pôsobila na rozličných administratívnych a marketingových poziciách, jej po tomto zážitku prestala dávať zmysel a hľadala zmenu.

Tá prišla v podobe materstva. Počas materskej dovolenky začala pracovať ako dobrovoľník vo viacerých  neziskových organizáciach a občianskych združeniach. Absolvovala viaceré kurzy, ako napríklad Sprevádzanie v smútení v Centre smútkovej terapie Plamienok n.o. Sprevádzanie pri umieraní si zažila pri smrti otca a milovanej babičky. Vtedy prvý krát navnímala a začala používať spojenie dobrá smrť. Ich smrť totiž dobrá bola. Zomierali doma, obklopení najbližšou rodinou, tak ako si to vždy želali. Doteraz pociťuje nesmiernu vďaku voči mame, tete a ujovi, že sa dokázali postarať o svojich najbližších do posledných chvíľ. Všetko bez odbornej lekárskej pomoci a paliatívnej starostlivosti, ktorú najmä v prípade chorého otca potrebovali. Preto, keď stretla Zuzku so Simou a spoznala ich zámer a víziu mobilného hospicu, myšlienka s ňou okamžite zarezonovala. V priebehu pár týždňov spoločne zakladali občianske združenie a následne mobilný hospic. Most domov je pre ňu vytúženou zmenou, štvrtým dieťaťom a poslaním. 

Lenka Machlicová

Komunikácia a PR

Som vyštudovaná zdravotná sestra, no k tejto profesii som sa vrátila po dvadsiatich rokoch. Počas tohto obdobia som pôsobila v médiách a v medzinárodných mimovládnych organizáciách. Späť do zdravotníctva ma priviedla pandémia COVID-19 – silné volanie robiť niečo, čo má hlbší zmysel. Pracovala som na pohotovostnej službe, no čoraz viac ma priťahovala téma nádorových ochorení a blízkosti smrti. Neviem presne vysvetliť, prečo si ma táto oblasť pritiahla, no cítim, že prítomnosť smrti ma pozitívne vyrušuje – núti ma prehodnocovať vlastný život, jeho kvalitu a vzťahy, ktoré v ňom mám.
Moja prvá spomienka na smrť siaha do detstva, keď zomrela moja krstná mama. Zomrela doma, no okolnosti jej odchodu zostali pre nás, deti, nejasné a zahalené tajomstvom. Toto tajomno okolo smrti sa postupne rozplývalo vekom, a aj vďaka praxi na nemocničných oddeleniach. Pravdivejšiu tvár zomierania som spoznala až pri smrti svojho deda. Jeho vzhľad, pohľad očí, zmena výrazu aj potrieb mi ukázali, že odchod človeka nie je len o strachu či nepoznanom. V jeho odchode som vnímala čosi niečo hlboko ľudské a emocionálne silné, ktoré sa odohrávalo na oboch stranách – odchádzajúceho aj ostávajúceho.

Dnes v mobilnom hospici využívam svoje skúsenosti z predchádzajúcej profesijnej dráhy – najmä práce s médiami ale čoskoro verím, aj z tej zdravotníckej oblasti. Cítim, že aj v tejto téme som si našla svoje miesto. Miesto, kde môžem byť nápomocná iným, miesto, ktoré mi navyše prináša pokoj a ukotvenie vedomia krehkosti i konečnosti bytia.

Mgr. Paula Synaková

Psychologička

Téma smrti ma sprevádza v podstate od detstva. Nie tak, že by som ju vyhľadávala, ale skôr ako tichý tieň, ktorý ma obchádzal a zároveň vo mne prebúdzal otázky. Mala som pred ňou rešpekt, strach – najmä pred nemocničným prostredím, ktoré mi pripadalo chladné a vzdialené životu.
Preto veľmi dobre rozumiem aj tým, ktorí si želajú prežiť posledné dni života doma – v prostredí, ktoré je im známe, obklopení tými, ktorých milujú.

Všetko sa však zmenilo, keď som mala devätnásť. Ocitla som sa na hranici života a smrti – nehoda, ktorá ma na čas vyradila z bežného fungovania, prerušila moje štúdium a obrátila moju pozornosť dovnútra. Zrazu som prestala vnímať smrť ako koniec. Začala som ju chápať ako súčasť. A život ako niečo nesmierne krehké, no zároveň silné a krásne.

Psychológiu som začala študovať v Bratislave, kde som absolvovala bakalárske štúdium. Už počas vysokej školy sa mi narodilo moje prvé dieťatko – a spolu s ním prišlo ďalšie, hlboké uvedomenie. O zraniteľnosti, o obrovskej sile detí, o tom, ako inak sa zrazu vníma každé prežívanie, keď sa na svet nepozeráme len ako odborníci, ale aj ako rodičia.
Magisterské štúdium som dokončila na Univerzite sv. Cyrila a Metoda v Trnave v roku 2020.

Počas štúdia som ako dobrovoľníčka trávila čas na oddelení detskej onkológie – bola to škola pokory, ticha a prítomnosti. Zlomovým bodom bol pre mňa kurz v Plamienku – Ako komunikovať s deťmi a dospelými v náročných chvíľach. Po jeho absolvovaní som v Plamienku začala pracovať ako psychologička – od roku 2020 som poskytovala poradenstvo deťom a dospelým, ktorí prešli stratou blízkeho.
Popri práci sa naďalej vzdelávam v témach smrti a ľudského prežívania, keďže školou nič neskončilo, ale naopak začalo.

Už počas materskej, koncom roka 2024, som sa prirodzene presunula do nášho hospicu Most Domov, kde opäť kráčam po boku ľudí, ktorí smútia.
Pre niekoho som len tichá prítomnosť, pre iného bezpečný priestor, kde môže hovoriť, plakať, mlčať. Sprevádzam s rešpektom a Láskou, pretože viem, že každý smútok má svoj tvar, svoju hĺbku a svoj čas.

Možno smrť nikdy celkom nepochopíme.
Ale môžeme pri nej byť – celí, pravdiví, láskaví.
A presne to je moje miesto.